<?xml version="1.0" encoding="windows-1250"?>
<rss version="2.0">
	<channel>
		<title>Denník : Denníček</title>
		<link>http://paola-sabrina.pasblog.net/Dennik-b0.htm</link>
		<description>Blog gathering the articles of all your sub-blogs</description>
		<lastBuildDate>Thu, 23 Feb 2012 00:21:45 GMT</lastBuildDate>
		<ttl>10</ttl>
		<image>
			<title>Denník : Denníček</title>
			<url></url>
			<link>http://paola-sabrina.pasblog.net/Dennik-b0.htm</link>
		</image>
	<item>
		<title>Životopis</title>
		<category>Denník</category>
		<pubDate>2008-01-28T13:03:54Z</pubDate>
		<description>&lt;strong&gt;Rodina:&lt;/strong&gt; &lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;em&gt;Mama Constance DeVoulová-Petersonová&lt;br /&gt;&lt;/em&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;Narodila sa a žila vo Francúzsku, v Paríži. Pochádza z poločarodejníckej rodiny – mama bola mukel a otec čistokrvný čarodejník. Christophera si nevzala z lásky, ale kvôli jej peniazom. Jej jedinou láskou bol istý čarodejník, s ktorým pred svadbou s Christopherom odišla na rok do Ázie, kde mu porodila dcéru Juliette. Zo začiatku si Christopher myslel, že je to dieťa, na ktoré narazila v Ázií a keďže nemalo rodičov, adoptovala si ho. Keď zistil pravdu, tak sa hneval, ale presvedčila ho o svojej láske – porodila mu dcéru, Sabrinu. Vždy však zbožňovala a bude zbožňovať vždy len Juliette. Juliette je zároveň jediná osoba, ktorá ju nemusí volať Constance. Medzi jej záľuby patrí ponižovanie ľudí, na ktorých jej vadia zásadné veci ako farba vlasov, prízvuk a podobne. Ako pravá Parížanka zbožňuje módu a peniaze. Anjelsky modré oči, dlhé blond vlasy a nádherná tvár vyvolávajú dojem nevinnosti, ale je to len klam. &lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;em&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;Otec Christopher Peterson&lt;br /&gt;&lt;/em&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;Narodil sa v Anglicku, tak ako celá jeho rodina, ktorá tam už celé storočia žije. Je vôbec prvý čarodejník z rodu Petersonovcov, ktorý si nezobral čistokrvnú čarodejnicu, čo mu aj často vyčíta jeho matka. Donedávna žil vo Francúzsku, ale keďže je tradícia pre Petersonovcov navštevovať Rokfort, nechcel aspoň túto tradíciu porušiť.  Aj keď v spomínanom Rokforte navštevoval Slizolin, má láskavú povahu. Pochopil, že Constance ho nemiluje, ale nechcel rozvracať rodinu, preto celú svoju lásku venoval dcére Sabrine. Nesúhlasí s tým, ako Constance rozmaznáva a vo všetkom podporuje Juliette, ale od narodenia Sabriny ho to prestalo zaujímať. Jeho vzhľad(hnedé vlasy, tmavé-až čierne oči) každého núti klásť si otázku, prečo mu Constance nedala svoje srdce. Je tu aj jednoduchá odpoveď, Constance má miesto srdca veľký čierny uhoľ a ten kúsok lásky, ktorý má, je už obsadený Juliette.&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;em&gt;Juliette DeVoulová&lt;br /&gt;&lt;/em&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;Dcéra Constance a neznámeho muža, narodila sa v Ázii, je od Sabriny o dva roky staršia. Po mame zdedila nie len krásu, ale aj povýšeneckú povahu. Študuje na tej istej škole vo Francúzsku ako jej mama a momentálne je v štvrtom ročníku. Je až príliš rozmaznaná a všetko jej prejde.  Sesterská láska jej zrejme nič nevraví.&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;strong&gt;Životopis Sabriny:&lt;/strong&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;Na pomery v rodine si zvykla, aj keď zrejme nikdy neodpustí Constance, čo jej urobila za neprítomnosti otca. Splnila totiž Sabrininej starej mame, o čo ju žiadala. Madame Cameron DeVoulová totiž chcela, aby Sabrina navštevovala tú istú školu ako ona. A keďže Cameron nebola čarodejníčka, bola to mudlovská škola. Sabrina nemá proti muklom nič a dokonca si za dva roky našla medzi nimi aj pár kamarátiek. Ale Sabrina chcela študovať čarovanie, nie na nejakej dievčenskej škole. Keď po dvoch rokoch prišiel jej otec, ktorý bol hľadať svojho záhadne strateného otca, nielenže priniesol správu o smrti starého otca, ale prišiel na to, čo Constance urobila. Tvrdila, že Sabrina nemá ani štipku čarodejníckeho nadania, preto to ani veľmi nevadí. Otec sa nahneval ešte viac a vtedy mali asi najbližšie k rozvodu. Povedal, že sa sťahujú do Anglicka, kde Sabrina bude študovať čarovanie a ak má Constance niečo proti tomu, môže odísť a nikdy sa neukázať. Constance sa Sabrine s veľkou nevôľou ospravedlnila a spoločne sa presťahovali do Anglicka. Počas štúdia na prestížnej dievčenskej škole si obľúbila ešte viac kone, na ktorých jazdí od piatich rokov. Taktiež na tej škole zistila, že má talent na kreslenie, presnejšie portréty osôb a zvierat. Má priateľskú nekonfliktnú povahu, ale ako náhle nejakého človeka nemá rada alebo ju nejako zradil, či nahneval, zostane to tak navždy. Dlhé hnedé vlasy, tmavé oči, opálená pokožka a jej výška z nej spravili súťažiacu v Miss dievčenských škôl. Prihlásil ju tam jej vtedajší priateľ, ktorý zaslal do súťaže jej fotku aj s napísanými vlastnosťami, ale keďže na rozdiel od svojej matky nepokladá krásu za takú dôležitú, zo súťaže sa odhlásila. Vždy ju miesto vlastného vzhľadu zaujímalo viac študovanie a rozvíjanie inteligencie. To však neznamená, že nemá dobrý vkus, skôr naopak. Je to zároveň jediná dobrá vec, ktorú po mame zdedila.&lt;br /&gt;</description>
		<guid>http://paola-sabrina.pasblog.net/Dennik-b1/Zivotopis-b1-p4.htm</guid>
	</item>
	<item>
		<title>Prechádzka alebo niečo viac...?</title>
		<category>Denník</category>
		<pubDate>2008-01-19T13:29:43Z</pubDate>
		<description>&lt;em&gt;&lt;font color=&quot;#000000&quot;&gt;&lt;u&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;/u&gt;&lt;/font&gt;&lt;/em&gt;&lt;strong&gt;&lt;font color=&quot;#000000&quot;&gt;&lt;u&gt;Úryvok zo Sabrininho denníka:&lt;/u&gt;&lt;/font&gt;&lt;/strong&gt;&lt;em&gt;&lt;font color=&quot;#000000&quot;&gt;&lt;u&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;/u&gt;&lt;/font&gt;&lt;/em&gt;&lt;font color=&quot;#000000&quot;&gt;&lt;em&gt;&lt;font color=&quot;#993300&quot;&gt;Piatok - večer v klubovni&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;/font&gt;&lt;/em&gt;&lt;font color=&quot;#993300&quot;&gt;&lt;font color=&quot;#000000&quot;&gt;Pred hodinou sme čakali spolu so Samanthou a Benom na nádvorí pred ućebňou premeňovania a po chvíli sme si všimli, že voda v studni je červená. Bol to strašný pohľad. Znepojokojene som na nich pozrela:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Myslíte, že je to krv?&amp;quot; Pokrčili ramenami. Vzápätí prišiel učiteľ a dával nám zložité otázky. Či o tom niekto vie, od kedy je to také a podobne. Nakoniec šla Lole hľadať nejakého profesora a my sme šli na metlobalový štadión.&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;Hodina lietania dopadla katastrofálne. Nieže by bola zlá celá, zo začiatku to dokonca bola zábava, ale potom... Hrali sme niečo ako mudlovský futbal (len mudlovia mohli vymyslieť niečo s milión pravidlami a totálne nepochopiteľné), no celkom sme nechápali pravidlám. Bol to samý FAUL a snahy naučiť sa to. Profesorovi nakoniec došli nervy a kázal nám napísať do ďalšej hodiny 100x Budem poslúchať učiteľa... Hm, no čo sa dá robiť, treba poslúchať. Po hodine som šla z metlobalového ihriska a pri kobylke (tuším sa volá Atila), som stretla Matthewa&lt;/font&gt; &lt;font color=&quot;#000000&quot;&gt;a Alberta. Neviem, čo ma to napadlo, ale prihovorila som sa Albertovi:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Ahoj, mohla by som sa s tebou chvíľu rozprávať?&amp;quot; Najskôr na mňa prekvapene pozrel, ale potom prikývol. Podišli sme ďalej, ale Matthewa zrejme veľmi zaujímalo, o čom sa ideme baviť a stále chodil za nami (inak dal sa dokopy so Samanthou Moscartovou). Už to zrejme hnevalo aj Alberta, tak naňho skríkol:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Matt!&amp;quot; Potom to už vzdal a mi sme si chvíľu s Albertom šepkali. Pýtala som sa ho, či by sa nechcel ísť prejsť a on povedal, že by šiel veľmi rád. Dohodli sme sa po obede vo Vstupnej sieni. Tak som teda šla na obed, kde som zažila srdcervúcu scénu. Predstavil sa mi milý chalan Cedric a pýtal sa, či veľa zameškal, keď bol chorý. A taktiež ho zaujímala čierna výzdoba, ktorá visela nad stolmi vo Veľkej sieni. So smútkom som mu povedala:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,No, myslím, že to má niečo spoločné s dvoma chlapcami, ktorý tento týždeň zomreli. Jedného zahnal hájnikov pes do lesa, kde sa mu stalo niečo strašné. A druhého zabili.&amp;quot; Cedric kývol hlavou a spýtal sa:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,A nevieš, ako sa volali?&amp;quot;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Jeden bol Brian Boot a...&amp;quot; Prerušil ma Cedricov smutný výkrik:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Čože Brian? Prečo len Brian...&amp;quot; Skĺzol na lavicu pri stole. Položila som mu ruku na plece a nesmelo som sa usmiala:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Poznal si ho?&amp;quot; Prikývol a tvár si ukryl v dlaniach:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Bol to môj bratranec.&amp;quot; Do očí mi vyhŕkli slzy:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Áno, a bol to aj senzačný kamarát.&amp;quot; &lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Áno, to bol.&amp;quot; Opäť som sa naňho usmiala:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Keby si niečo potreboval, kľudne mi povedz. Aj keď sa budeš potrebovať porozprávať.&amp;quot; Prikývol a odišiel k stolu svojej fakulty. Ja som odišla tiež k stolu Chrabromilu. Hneď, ako som si sadla, objavilo sa na stole jedlo a všetci študenti sa doňho pustili. Všimla som si, že aj Albert prišiel na obed a sadol si vedľa Cedrica. Predtým sa však pozrel smerom k chrabromilskému stolu a usmial sa. Ja som naňho žmurkla a pokračovala som v jedle. Stretla som na obede Samanthu Cortez a povedala som jej o tom, čo sa stalo. Na to vybuchla do smiechu a spýtala sa ma:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,A čo vieš-kto?&amp;quot; To bola tajná skratka pre meno chalana, o ktorom som sem písala predtým:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Mykla som plecom, už som ho dlho nevidela. A keď si to tak vezmeš, nie je zase taký super.&amp;quot; Samantha sa zasmiala a ja som sa šla do klubovne prezliecť. Dala som si na seba oranžovú sukňu a žlté tričko. Zbehla som po tých milión schodoch do Vstupnej siene a posadila som sa na schody. O chvíľu prišiel Cedric a spýtal sa, či by som mu nemohla požićať poznámky. Pokrčila som plecami a povedala, že ich mám v klubovni. Išiel si prezrieť body jednotlivých fakúlt a potom sa vrátil:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Nemáš teraz čas? Že by si mi zabehla po tie poznámky.&amp;quot; Mala som zlý pocit, že som ho musela nechať bez poznámok. Ale čo sa dá robiť. Mala som schôdzku. Nestihla som ani nič povedať a prišiel Albert:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Môžeme ísť, Sabrina?&amp;quot; Prikývla som a ospravedlňujúco som sa pozrela na Cedrica.&amp;quot; Kráčali sme chladnými chodbami Rokfortu a pritom sme sa rozprávali. Na nádvorí pred učebňou premeňovania som nazrela do studne:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Už to tam nie je. Vďakabohu.&amp;quot; Usmiala som sa naňho:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Je to strašné, čo sa tu deje... Myslíš, že to bola krv?&amp;quot; Pokrčil ramenami:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Nemám potuchy, ale nebol to dobrý pohľad.&amp;quot; Prikývla som a odtrhla som jeden kvet, čo rástol na nádvorí. Dala som si ho do vlasov a s úsmevom som sa ho spýtala:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,No? Čo na to vravíš?&amp;quot; &lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Veľmi pekné.&amp;quot; Prešli sme už len po jednej chodbe a šli sme k ohrade s Atilou. Albert jej dal nejaký kvet a zatiaľ som mu rozprávala o svojich jazdeckých schopnostiach:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Škoda, že sa na nej nedá jazdiť. Je veľmi pekná... Jazdím na koni od štyroch rokov a na biele kone mám slabosť. Ty vieš jazdiť?&amp;quot; Zasmial sa. Má veľmi príjemný smiech:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,No z môjho jediného pokusu jazdiť ma bolel dosť dlho zadok.&amp;quot; Zasmiala som sa aj ja a navrhla som, aby sme šli niekde inde.&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Chceš vidieť zúrivú vŕbu?&amp;quot; Prikývla som a kráčali sme po tráve:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Vieš čo? Po tráve sa lepšie chodí naboso...&amp;quot; Dal mi za pravdu a vyzul sa aj on. Zasmiala som sa:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,A keď už mám také dobré nápady,&amp;quot;prichystala som sa na beh, ,,čo keby si ma chytil?&amp;quot; Rozbehol sa za mnou a naháňal ma. Chytil ma kúsok od Hagridovej chalupy. Zakrútila som sa, zvalila na zem a zadýchaná som zvolala:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Dobre, máš ma.&amp;quot; Zasmial sa a lahol si do trávy vedľa mňa. Vzala som si do úst steblo trávy a pozerala som na oblaky:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Ten oblak vyzerá ako Snape.. Aj má taký krivý nos.&amp;quot; &lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Áno, a je aj čierny.&amp;quot; Usmiala sa som a on pokračoval:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Asi bude pršať.&amp;quot; Postavila som sa a zatočila:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Dážď mi nevadí, mám ho rada.&amp;quot; Aj on sa postavil:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Ja mám radšej slnko... Pozri na tú záhradu, pekná, však?&amp;quot; Chvíľu sme si ju prezerali a potom prišiel Hagrid:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Nechcete ísť ku mne?&amp;quot; Usmiali sme sa a prijali sme pozvanie. Spolu s jeho psom Tesákom sme potom šli do jeho chatrče. Mal tam celkom útulne, len mi bolo trochu ľúto toho veľkého medveďa na zemi. Dal pred nás chleba, syry a podobné pochúťky. Potom položil fľašu, lenže nikto z nás nemal otvárak. Vybrala som teda svoju fľašu a ponúkla som ostatných. Chvíľu sme sa ešte rozprávali, potom sme sa rozlúčili, poďakovali a šli sme preč. Pred chatrčou som navrhla:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Už si ma naháňal ty, čo keby sme si to teraz vymenili?&amp;quot; Súhlasil a rozbehol sa preč. Chytila som ho kúsok od Zúrivej vŕby. &lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Myslíš, že spí.&amp;quot; Zamyslel sa:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,No podľa zvukov, ktoré vydáva, najskôr nie.&amp;quot; Obliekla som si plášť:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,To by sme mali ísť radšej preč. A už mi začína byť zima.&amp;quot; Prikývol a spoločne sme sa vybrali do hradu. Ukázal mi ešte jednu tajnú chodbu a napísali sme svoje pripomienky do Filchovej knihy. Potom ma išiel odprevadiť ku klubovni. &lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Bola to celkom sranda.&amp;quot; Usmiala som sa.&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,To teda bola. Máš zajtra čas?&amp;quot;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Asi áno. Dobrú noc.&amp;quot; Dala som mu pusu na líce a predtým, ako som vošla do klubovne, videla som, že celý červený odchádza...&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;(tak mi dalo namahu to napisat, Albert by mohol rozprávať, že? *smeje sa* každopádne dúfam, že sa vám to bude aspoň trochu páčiť, lebo som pri tom presedela hodinu a pol)&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;/font&gt;&lt;/font&gt;&lt;/font&gt;&lt;em&gt;&lt;font color=&quot;#000000&quot;&gt;&lt;u&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;/u&gt;&lt;/font&gt;&lt;/em&gt;&lt;br /&gt;</description>
		<guid>http://paola-sabrina.pasblog.net/Dennik-b1/Prechadzka-alebo-nieeo-viac-b1-p3.htm</guid>
	</item>
	<item>
		<title>Zvláštne úmrtia v Rokforte</title>
		<category>Denník</category>
		<pubDate>2008-01-18T17:24:47Z</pubDate>
		<description>&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;font color=&quot;#000080&quot;&gt;V Rokforte zavládla desivá pochmúrna nálada. Inak odvážni a sebavedomí slizolinský prváci sa začínajú obávať o svoje životy. Možno je to len náhoda, ale v priebehu dvoch týždňov sa v Rokforte odohrali dve vraždy. O jednej sa hovorí ako o nešťastnej náhode, ale bolo to naozaj tak? Profesori vraveli, že to je len náhoda a za všetko môžu nešťastné okolnosti, podľa ktorých mal slizolinčan menom Gucci vyprovokovať učiteľovho psa a ten ho zahnal do lesa, kde sa bezcieľne túlal až nakoniec prišiel o život. Po hrade sa šíria všelijaké chýry a klebety, ale naozastný strach o vlastný život nastal až po druhej vražde. Áno, vražde. Smrť Briana Boota sa nedá označiť za nešťastnú náhodu. &lt;/font&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;u&gt;&lt;font color=&quot;#800000&quot;&gt;Úryvok zo Sabrininho denníka:&lt;/font&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;/u&gt;&lt;strong&gt;&lt;font color=&quot;#993300&quot;&gt;&lt;em&gt;Štvrtok&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;/em&gt;&lt;/font&gt;&lt;/strong&gt;Možno na to nemáme dôvod, ale začíname sa obávať. Už nikto nepochybuje o tom, že sa na Rokforte deje niečo strašné. Tá Brianova smrť mnohých dosť vzala. Bol to dobrý chlapec a som rada, že som ho spoznala osobne, aj keď zo začiatku som o ňom uvažovala ako o sebavedomom nevychovanom slizolinčanovi, časom sa pre mňa stal Brianom. Milým chlapcom, s ktorým sa dalo dobre porozprávať. Ale okolnosti za akých odišiel... Začína sa spochybňovať aj Gucciho smrť. Totiž či to bola naozaj náhoda. A či je pravý vrah určite v Azkabane. Rodičia niektorých študentov rozmýšľajú zrejme ako ja a začínajú uvažovať o tom, či je Rokfort naozaj taký bezpečný pre ich deti... Dúfam, že moji rodičia na to nemyslia. Prosím, nech neuvažujú o mojom odchode z Rokfortu.&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;font color=&quot;#993300&quot;&gt;&lt;strong&gt;&lt;em&gt;Piatok&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;/em&gt;&lt;/strong&gt;&lt;font color=&quot;#000000&quot;&gt;Tak moje prosby neboli vypočuté. Ale už od rána som mala tušenie, že sa niečo také stane (prečo musím mať talent na niečo také nepravdepodobné). Dneska mi prišiel list od mojich rodičov. Prikladám ho, lebo vôbec neviem, ako by som ho skrátila.&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;em&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;Milá Sabrina,&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;aj k nám sa donieslo, čo sa na Rokforte deje. Ak Ti máme povedať pravdu, vôbec si nie sme istí, či sme pre Teba vybrali správnu školu a čoraz častejšie sa s mamou rozprávame o tom, či sa nevrátime späť do Francúzska. Viem, že hlavne ja som chcel, aby si chodila na Rokfort, keďže tam chodili všetci moji predkovia. Ale zdá sa, že Rokfort už nie je tým, čím býval. Najskôr ma sklamal odhad klobúka, ktorý ťa aj napriek mnohým generáciam Petersonovcov, navštevujúcich Rokfort vo fakulte Slizolin, zaradil do Chrabromilu. Babička sa veľmi nepotešila a začala pripisovať vinu tvojej mame. Nakoniec sa však tomu prispôsobila a mne zostávalo len urobiť to isté. Avšak po týchto dvoch úmrtiach... Nevieme, ale určite Ti dáme čoskoro vedieť, ako sme sa rozhodli. Opatruj sa a dávaj si pozor!&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;S láskou,&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;Constance a otec&lt;/em&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;Hmm, dúfam, že nepôjdeme preč, Rokfort aj učiteľov som si obľúbila. Našla som si tu kamarátov a dokonca aj... noo, o tom neskôr, teraz musím bežať na hodinu lietania...&lt;/font&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;/font&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;</description>
		<guid>http://paola-sabrina.pasblog.net/Dennik-b1/Zvlastne-umrtia-v-Rokforte-b1-p2.htm</guid>
	</item>
	<item>
		<title>1.deň Paoly Sabriny</title>
		<category>Denník</category>
		<pubDate>2008-01-16T20:19:37Z</pubDate>
		<description>&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;Mrholilo. Nič zvláštne na anglické pomery. A už vôbec na pomery v Rokforte, kde tri štvrtiny z roku prší. Išla som neskôr, ale moja radosť bola tým väčšia. V mysli sa mi vírilo:,,Konečne uvidím ten slávny Rokfort inde ako na obrázku, budem sa túlať po jeho chladných chodbách a večer sa ohrievať pri teple krba v klubovni.&amp;quot; Potom som ho zazrela. Veľkolepý, vzbudzujúci zvláštny pocit ochrany, istoty a šťastia. Mimovoľne som sa usmiala pri tejto predstave a smelým krokom som vyrazila k hradu. Tráva mi šušťala pod nohami a ja som sa nechávala unášať zvukmi zúrivej vŕby, ktorá akurát doslova zničila nejakého vtáčika, zvukmi morských ľudí, ktorý sa kĺzali po hladine jazera, ale najviac ma tešil samotný zvuk Rokfortu. Neviem, ako by som ho popísala... Proste zvuk kúzel.&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;Prekročila som prah majestátnych dverí a vo Vstupnej sieni som našla prvú známu osobu z Londýna - Hereminu. Tak ako ja sa oneskorila a akurat spovedala nejakeho profesora, kde ma byť, aby ju zaradili. Pristúpila som bližšie k nim a začula som koniec rozhovoru. Heremina pohodila vlasmi a s úsmevom sa uisťovala:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Tak teda mám čakať tu? A kto ma zaradí, pane?&amp;quot; Profesor jej úsmev vrátil:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Pravdepodobne ja, ale nie tu. Vo Veľkej sieni.&amp;quot; Na to kývol k dverám:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Prejdite sem a posaďte sa na začiatku, slečna.&amp;quot; Potom si všimli mňa. Profesor si všimol môj zmätený výraz a zrejme zbožný pohľad, ktorým som hľadela na lietajúce sviece vo Veľkej sieni, a spýtal sa ma:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Vy ste akurát prišli, slečna? Taktiež nie ste zaradená?&amp;quot; Zavrtela som hlavou a on ukázal na Hereminu:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Poznáte sa?&amp;quot; Chvíľu počkal na kývnutie a pokračoval:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Tak teda tuto slečna vám povie kde máte ísť a čo máte robiť. Ani ona nie je zaradená.&amp;quot; Spoločne s Hereminou sme šli do Veľkej siene a posadili sme sa. Pár minút sme sa rozprávali a pozorovali starších žiakov. Potom prišiel profesor, postavil do stredu stoličku a vybral zoznam.&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Postaví sa a príde ku mne ako prvá slečna Petersonová.&amp;quot; Zhlboka som sa nadýchla a neistým krokom som podišla ku stoličke. Sadla som si a vzápätí mi na hlave pristál múdry klobúk. Nie som si istá, či som jeho slová počula len ja alebo všetci, ale v podstate je to jedno. Začal:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Hmm... Ehm... Kde by si chcela ísť?&amp;quot; Posunula som si klobúk preč z očí a nesmelo som povedala:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Chcela by som do Chrabromilu.&amp;quot; Klobúk pokračoval:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,Hmmm...&amp;quot; Vzápätí sa Veľkou sieňou ozval hlasný hlas klobúka:&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;,,CHRABROMIL!&amp;quot;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;(ten rozhovor Hereminy a profesora je trošku domyslený *začervená sa* ale bavili sa o niečom podobnom :D )&lt;br /&gt;&lt;br /&gt;</description>
		<guid>http://paola-sabrina.pasblog.net/Dennik-b1/1deo-Paoly-Sabriny-b1-p1.htm</guid>
	</item>
	</channel>
</rss>
