Mrholilo. Nič zvláštne na anglické pomery. A už vôbec na pomery v Rokforte, kde tri štvrtiny z roku prší. Išla som neskôr, ale moja radosť bola tým väčšia. V mysli sa mi vírilo:,,Konečne uvidím ten slávny Rokfort inde ako na obrázku, budem sa túlať po jeho chladných chodbách a večer sa ohrievať pri teple krba v klubovni." Potom som ho zazrela. Veľkolepý, vzbudzujúci zvláštny pocit ochrany, istoty a šťastia. Mimovoľne som sa usmiala pri tejto predstave a smelým krokom som vyrazila k hradu. Tráva mi šušťala pod nohami a ja som sa nechávala unášať zvukmi zúrivej vŕby, ktorá akurát doslova zničila nejakého vtáčika, zvukmi morských ľudí, ktorý sa kĺzali po hladine jazera, ale najviac ma tešil samotný zvuk Rokfortu. Neviem, ako by som ho popísala... Proste zvuk kúzel.

Prekročila som prah majestátnych dverí a vo Vstupnej sieni som našla prvú známu osobu z Londýna - Hereminu. Tak ako ja sa oneskorila a akurat spovedala nejakeho profesora, kde ma byť, aby ju zaradili. Pristúpila som bližšie k nim a začula som koniec rozhovoru. Heremina pohodila vlasmi a s úsmevom sa uisťovala:
,,Tak teda mám čakať tu? A kto ma zaradí, pane?" Profesor jej úsmev vrátil:
,,Pravdepodobne ja, ale nie tu. Vo Veľkej sieni." Na to kývol k dverám:
,,Prejdite sem a posaďte sa na začiatku, slečna." Potom si všimli mňa. Profesor si všimol môj zmätený výraz a zrejme zbožný pohľad, ktorým som hľadela na lietajúce sviece vo Veľkej sieni, a spýtal sa ma:
,,Vy ste akurát prišli, slečna? Taktiež nie ste zaradená?" Zavrtela som hlavou a on ukázal na Hereminu:
,,Poznáte sa?" Chvíľu počkal na kývnutie a pokračoval:
,,Tak teda tuto slečna vám povie kde máte ísť a čo máte robiť. Ani ona nie je zaradená." Spoločne s Hereminou sme šli do Veľkej siene a posadili sme sa. Pár minút sme sa rozprávali a pozorovali starších žiakov. Potom prišiel profesor, postavil do stredu stoličku a vybral zoznam.
,,Postaví sa a príde ku mne ako prvá slečna Petersonová." Zhlboka som sa nadýchla a neistým krokom som podišla ku stoličke. Sadla som si a vzápätí mi na hlave pristál múdry klobúk. Nie som si istá, či som jeho slová počula len ja alebo všetci, ale v podstate je to jedno. Začal:
,,Hmm... Ehm... Kde by si chcela ísť?" Posunula som si klobúk preč z očí a nesmelo som povedala:
,,Chcela by som do Chrabromilu." Klobúk pokračoval:
,,Hmmm..." Vzápätí sa Veľkou sieňou ozval hlasný hlas klobúka:
,,CHRABROMIL!"

(ten rozhovor Hereminy a profesora je trošku domyslený *začervená sa* ale bavili sa o niečom podobnom :D )